My dvadsaťroční

Autor: Jana Štefancová | 4.2.2010 o 19:51 | (upravené 22.1.2013 o 18:02) Karma článku: 7,88 | Prečítané:  1364x

... z Božej vôle narodení počas revolúcie alebo krátko po nej, dovolili sme si počas našich mladých životov dúfať a veriť v slobodu myslenia a konania, v rovnosť medzi všetkými ľuďmi, v spravodlivosť a zodpovednosť konania tých, ktorí nám vládnu.

Pokladali sme tieto hodnoty za kľúčové k prežitiu plnohodnotného a krásneho života. Brali sme ich ako samozrejmosť, vážili si ich a hospodárili s nimi tak, aby sme sa o ne vlastnou chybou nepripravili.

My dvadsiatnici, sme nezažili totalitu. Spojení sme s ňou boli len skrze spomienky našich rodičov a starých rodičov, počúvali sme často absurdné príbehy plné trpkosti a nezmyselnosti, ktoré však boli celkom bežné a nanajvýš každodenné pre všetkých tých, ktorí nemali to šťastie ako my. Počúvali sme množstvo príbehov ľudí, ktorí zažili, čo to znamená skutočná nesloboda, strach, že vlastné myšlienky môžu byť nebezpečné a že čokoľvek urobené mimo nalinajkovaných návodov sa pokladá takmer za vlastizradu.

My dvadsiatnici sme boli naozaj vďační za ten slobodný svet, do ktorého sme sa narodili.

Počas nášho detstva a dospievania spolu s nami rástla a dospievala aj naša demokracia. Všetko sa vyvíjalo výborne, až kým nám opäť nezačali vládnuť takí, ktorí, z nejakého neznámeho dôvodu na obdobie totality nespomínajú z nevôľou. Vlastne ten dôvod až taký neznámy nie je: vládnu nám teraz totiž takí, ktorí boli úzko spojení s bývalým režimom, užívali si oveľa viac slobody ako bežní občania a z toho obdobia sa naučili najmä to, že tí hore sa majú lepšie ako tí dole. Pretože tak to vtedy fungovalo. A bolo prirodzené, že po páde režimu sa neprestali snažiť byť tými hore. Na chvíľu sa nám ich síce podarilo vyšachovať z hry, ale ako sme žiaľ zistili, mnoho našich spoluobčanov má príliš slabú pamäť. Zabudli, že nie oni mohli počas komunizmu cestovať (to mohol náš pán premiér a jeho stranícki kamaráti), nie oni mohli verejne prezentovať vlastné názory a nebáť sa pritom o život, nie oni mohli slobodne chodiť do kostola a vyznávať vieru, pre ktorú sa slobodne rozhodli. Ľudia zabudli, že tak to s nimi vtedy nebolo. Zabudli, že už vtedy títo naši páni veľkomožní, patrili k tej hŕstke privilegovaných. A tak, asi z ľútosti koľko toho museli kvôli revolúcii stratiť sme sa rozhodli, že im ešte nejakú tú slamku hodíme. A oni sa jej chytili. Čo sme však nečakali bolo, že nás s tou slamkou stiahnu všetkých ku dnu.

Presne tam dnes sme. Na úplnom dne demokracie. Pretože v demokratickej krajine občan nemá pocit, že žije v policajnom štáte. V demokratickej krajine sa za peniaze daňových poplatníkov nedovezú autobusy plné policajtov tváriacich sa, ako by im ten minister vnútra chýbal, aj keď sú za jeho panovania v rezorte zjavné problémy. V demokratickej krajine človeku nezoberú právo na štrajk, ktoré má zakotvené v ústave. V demokratickej krajine vláda nehospodári tak, akoby sa starala len o svoje peniaze, v demokratickej krajine totiž vláda vie, že má v rukách peniaze nás všetkých. V demokratickej krajine sa vláda snaží rozhodovať nanajvýš zodpovedne a spravodlivo, lebo vie, že sa zodpovedá všetkým občanom. V demokratickej krajine nie je dôvod, aby sa obmedzovali práva slobodných medií. A v demokratickej krajine ROZHODNE nie sú sudcovia trestaní a zbavovaní funkcií za to, že nejaký chlap, čo sa za záhadných okolností stal ich šéfom, nie je ich kamarát.

V demokratickej krajine sa vládne inak než u nás. A podľa toho sa tam potom aj žije.

 

V júni tu máme voľby. Každý z nás by sa mal preto zamyslieť, komu odovzdá svoj hlas. Rozmýšľajte, či budete voliť niekoho, kto sa síce tvári, aké má sociálne názory a pritom zvýši príspevok na dieťa o smiešnych 74 centov, znemožní matke, ktorá poberá príspevok za opatrovanie postihnutého dieťaťa, aby mohla vyžiť lepšie, pretože jej zakáže na 2 hodiny denne opustiť dom a privyrobiť si, rovnako nepripustí, aby žena na materskej dovolenke bola prijatá ako zamestnanec na dohodu, aj keď výška materského príspevku nestačí na slušné vyžitie... Toto robí ten chlap, ktorý sa tvári, akoby mal najsociálnejšie názory na Slovensku. A popritom si hrabe do vlastného vrecka a do vreciek kamarátov a nám, našim budúcim rodinám a našim deťom pripravuje bremeno dlhu, ktorý tu po ňom ostane a ktorí budeme musieť zaňho splácať.

My dvadsaťroční vám nechceme diktovať koho máte voliť. To by nebolo správne a na tom demokracia postavená nie je. Chceme vás však poprosiť: skúste si pred vstupom do volebnej miestnosti dopriať pár minút a porozmýšľať, komu chcete zveriť do rúk vašu budúcnosť. A hlavne: zaujímajte sa o to, čo sa okolo vás deje, lebo stačia ešte jedny podobné voľby ako tie posledné a s našou krajinou na tom budeme naozaj zle.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Cynická obluda

Ako Blaha vyhral Threemu

Stratég ticho sedí v kúte a odškrtáva si mená skompromitovaných kolegov, ktorí ho už nepredbehnú na kandidátke.


Už ste čítali?